Zdieľaj tento článok

Malé farebné plastové dieliky v tvare písmena C sa v 80. rokoch stali jedným z najväčších detských hitov v Československu. Céčka sa zbierali, vymieňali, nosili ako ozdoby a hrávali sa o ne rôzne hry. Ich popularita bola taká veľká, že sa dostali dokonca aj do známej piesne Michala Davida. Pritom pôvodne vôbec nevznikli ako hračka.

Ako vznikli céčka a kde sa vyrábali?

História céčok siaha do 60. rokov 20. storočia, keď sa v českom Jablonci nad Nisou objavili malé plastové spojky určené ako ozdoby dámskych sukní. Nápad sa však neujal. Neskôr ich výrobcovia skúšali využiť na dekoratívne závesy do dverí a medzi miestnosti.

Farebné plastové céčka rôznych odtieňov rozsypané na bielom podklade.

Jedným z najvýznamnejších výrobcov bolo jablonecké výrobné družstvo Maják, ktoré céčka zaradilo do svojho sortimentu v roku 1982. Podľa spomienok pamätníkov sa nepredaných plastových dielikov začali zmocňovať miestne deti, ktoré ich využili na hranie.

Céčka sa vyrábali aj v Hradci Králové, kde ich od roku 1979 lisoval Rudolf Chmela. V období najväčšej popularity dokázala jeho dielňa vyrobiť približne 80-tisíc kusov denne.

Céčková mánia ovládla Československo

Skutočný rozmach céčok prišiel v prvej polovici 80. rokov a vyvrcholil okolo roku 1984. Drobné plastové dieliky sa stali predmetom zbierania, výmeny aj súťaženia medzi deťmi.

Céčka neboli vždy ľahko dostupné. Deti sa preto snažili získať čo najväčšiu zbierku a rodičia ich často zháňali v obchodoch či prostredníctvom známych. V školách sa dokonca vytvoril vlastný výmenný systém, v ktorom mali jednotlivé farby a tvary rozdielnu hodnotu.

Popularitu céčok zachytil aj Michal David, ktorý v roku 1984 naspieval hit Céčka, sbírá céčka. Pieseň sa stala ďalším symbolom tejto neobyčajnej detskej mánie.

Aké farby céčok boli najvzácnejšie?

Céčka sa vyrábali v množstve farieb vrátane červenej, žltej, modrej, zelenej, ružovej či bielej. Postupne pribúdali pastelové, priesvitné, perleťové aj zlatisté varianty.

Medzi najvyhľadávanejšie patrili fosforeskujúce céčka, ktoré dokázali svietiť v tme. Veľmi cenené boli aj priesvitné kúsky a céčka so vzduchovou bublinkou, ktorá vznikla ako výrobná chyba.

Dlhá retiazka z farebných plastových céčok uložená do špirály na svetlom povrchu.

Presná hodnota jednotlivých farieb nebola jednotná. Závisela od ich dostupnosti a od toho, čo deti v konkrétnej škole alebo skupine považovali za vzácne.

Okrem klasického písmena C sa postupne objavovali aj ďalšie tvary, napríklad esíčka, déčka, osmičky či paragrafy. Aj tie sa stali vyhľadávanými zberateľskými kúskami.

Ako sa deti s céčkami hrávali?

Najznámejšou hrou bola čiara. Hráči hádzali jednotlivé céčka alebo krátke retiazky smerom k vyznačenej čiare. Ten, kto sa dostal najbližšie, získal céčka ostatných hráčov.

Obľúbená bola aj hra múr, pri ktorej sa céčka hádzali k stene. Vyhrával hráč, ktorého retiazka zostala ležať najbližšie.

Céčka však neslúžili iba na súťaženie. Deti z nich vytvárali dlhé farebné reťaze, náramky a náhrdelníky. Nosili ich aj pripnuté na nohaviciach či školských taškách. Výmenný obchod s céčkami bol neoddeliteľnou súčasťou detských priateľstiev aj školských prestávok.

Dlhé farebné reťaze pospájaných plastových céčok rozložené na drevených doskách.

Kedy sa céčková mánia skončila?

Popularita céčok postupne slabla v druhej polovici 80. rokov. S rastúcou výrobou sa stávali dostupnejšími a strácali výnimočnosť. Po roku 1989, keď sa československý trh otvoril novému tovaru a hračkám, céčková mánia rýchlo ustúpila.

Nenahradila ju jedna konkrétna hračka. V 90. rokoch si deti postupne obľúbili nové zberateľské hity, napríklad hokejové kartičky a neskôr pogy, malé obrázkové kolieska určené na zbieranie a hranie.

Céčka však úplne nezmizli. Vyrábali sa aj po skončení svojej najväčšej slávy a dnes sú súčasťou zbierok českého Národného múzea.

Pre generáciu, ktorá vyrastala v 80. rokoch, zostávajú pripomienkou čias, keď aj niekoľko farebných plastových dielikov dokázalo priniesť hodiny zábavy.